Bodka

Za čo platia korporácie viac

Veľká nadnárodná spoločnosť pôsobiaca vo viacerých krajinách má aj veľkú silu, môže výrazne ušetriť mnohými spôsobmi, napríklad presunutím výroby do krajín s lacnejšou pracovnou silou, vytendrovať najlepšiu cenu pre nákup materiálu potrebného na výrobu, optimalizovať daňové povinnosti a podobne. A ak sa niekde ušetrí, inde sa môže minúť, opäť viacerými spôsobmi.

Jedným zo spôsobov je určitá forma uprednostňovania pri nákupe určitého komponentu alebo služby. Je potrebné vybrať to najlepšie, najkvalitnejšie, hľadá sa to po celom svete a nakoniec sa nájde. V krajine materskej spoločnosti. Potom nasleduje kontrakt, všetky pobočky po celej zemeguli nakupujú a odoberajú na základe vyjednaných podmienok. Často krát ten istý komponent alebo služba sú dostupné aj na lokálnom trhu, niekedy aj o 30% lacnejšie, ale tie zo zeme koncernu sú najlepšie. Môžu to byť často krát aj komponenty alebo služby, ktoré sú z dlhodobého hľadiska ťažko nahraditeľné, napríklad komplexné softvérové riešenia a potom ročné licenčné poplatky alebo nákup strojov či výrobných liniek a následne ich niekoľkoročná údržba.

Ďalším spôsobom môžu byť bonusy top manažmentu, ktorý sídli v krajine koncernu. O prehlbujúcom sa rozdiele platov medzi top manažmentom a pracovníkmi na najnižších úrovniach sa rozprávalo už pred krízou, ale po kríze ešte viac. Rozdiel medzi príjmom bielych golierov (top manažmentu) a modrých golierov (pracovníkov) je vysoký, historicky najvyšší, čo odborníci označujú za jeden z dôsledkov globalizácie. Zvyčajne to nie sú verejne dostupné informácie, ale známe sú publikované bonusy top manažérov bánk, práve v súvislosti s finančnou krízou. K tejto téme už existuje veľa článkov, kníh a filmov, nasledujúci odsek je dlhý, ale v skutočnosti obsahuje iba zopár príkladov (zďaleka nie všetky):

– Hank Paulson bol výkonným riaditeľom americkej banky Goldman Sachs a v danom čase najvyššie platením top manažérom na Wall Street,  jeho ročný príjem v roku 2005 predstavoval 31 miliónov amerických dolárov (26,8 miliónov EUR), v roku 2006 sa stal sekretárom ministerstva financií počas vlády prezidenta G. W. Busha, z dôvodu výkonu vo verejnom sektore musel predať akcie banky Golman Sachs v hodnote 485 miliónov dolárov (pričom nemusel platiť dane vo výške 50 miliónov amerických dolárov, navyše sa ukázalo, že to bolo výhodné rozhodnutie zrealizované pred vypuknutím krízy).

– Priemerný ročný príjem zamestnanca americkej banky Goldman Sachs činil 600 tisíc dolárov (priemer všetkých zamestnancov, na nižších aj vyšších pozíciach). Celkový príjem predstavuje mzdu aj bonusy, ktoré nie sú vyplácané mesačne, no pre ilustráciu 1/12 predstavuje 50 tisíc dolárov (43,2 tisíc EUR).

– Peniaze určené na dôchodky musia byť garantované, v Spojených štátoch ako aj v mnohých iných štátoch podliehajú regulácií, nie je možné ich uložiť do nebankových inštitúcií a podobne. Je možné ich investovať iba do solventných spoločností a finančných produktov s najvyšším ratingom („ohodnotením“), ktoré bolo a je prideľované ratingovými agentúrami („nezaujatosť a nezávislosť“ týchto agentúr je dlhodobo kritizovaná a bola preukázateľne spochybnená aj po finančnej kríze v roku 2008).  Americký štát Mississippi investoval peniaze určené na dôchodky do fondov zložených z finančných derivátov, ktoré mali samozrejme najvyšší rating, porovnateľný s ratingom štátnych dlhopisov. Spomínané finančné deriváty boli v podstate komplexným finančným produktom vytvoreným z rôznych dlhopisov, vrátane hypotekárnych listov založených nehnuteľnosťami (ale súčasťou boli aj iné formy dlhov, ako kreditné karty, študentské pôžičky a podobne). Pre porovnanie, priemerný ročný dôchodok štátneho zamestnanca v štáte Mississippi je 18 750 amerických dolárov (16,2 tisíc EUR a 1/12 predstavuje 1 350 EUR). V Mississippi platia mesačne dôchodky vyše 80 tisíc dôchodcom, po finančnom kolapse v roku 2008  stratili milióny dolárov a žalujú banku Goldman Sachs.

– Stan O’Neal, výkonný riaditeľ americkej banky Merrill Lynch dostal kompenzáciu (plat a bonusy) v rokoch 2006 a 2007 vy výške 90 miliónov dolárov (77,8 milióna EUR). V roku 2008, keď banku zasiahli straty kvôli zrúteniu sa trhu s nehnuteľnosťami a neschopnosťou ľudí splácať hypotéky, nebol prepustený, ale bolo mu umožnené rezignovať, pričom dostal odstupné vo výške 161 miliónov dolárov, z čoho 131 miliónov bolo v akciách banky a 30 miliónov dolárov (26 miliónov EUR) dostal v hotovosti.

– John Thain, nástupca Stan O’Neala dostal v roku 2007 ročný príjem 87 miliónov amerických dolárov a v decembri 2008, po stratách a pomoci zo strany štátu (z peňazí daňových poplatníkov) dostal celý manažment banky bonusy vo výške 3,6 miliardy amerických dolárov (3,1 miliardy EUR)

– Richard Fuld, výkonný riaditeľ banky Lehman Brothers, ktorá 15. septembra požiadala o ochranu pred veriteľmi a zapísala sa do americkej histórie rekordným bankrotom, získal počas ôsmych rokov v najvyššej funkcii podľa odborníkov okolo 300 až 500 miliónov dolárov (predseda senátnej komisie Henry Waxman uviedol, že do roku 2000 si R. Fuld zarobil 480 miliónov dolárov, ale Fuld sa bránil a tvrdil, že to bolo „iba“ okolo 300 miliónov).

– Investície do derivátov (vytvorených aj z hypotekárnych záložných listov) si dali banky poistiť, napriek tomu ich ďalej ponúkali klientom ako bezrizikové (pri vypočúvaní senátom to top manažéri nepovažovali za žiaden konflikt ani etický problém). V tom čase najväčšou poisťovňou na svete bola americká spoločnosť AIG (American International Group), jej dcérska spoločnosť AIGFP (AIG Finančné produkty) poistila spomínané finančné deriváty. V roku 2008 dosiahla spoločnosť AIG stratu vo výške 99,3 miliardy dolárov (99 289 miliónov dolárov = 88 786 miliónov EUR), nebola schopná splácať svoje záväzky a bola zachraňovaná americkou vládou rovnako ako ostatné banky. AIG získalo štátnu pomoc vo výške 85 miliárd amerických dolárov. Jossep Cassano bol jedným z konateľov AIG, od roku 1987 zastával mnohé významné funkcie až po pozíciu výkonného riaditeľa spoločnosti AIG Finančné produkty do Marca 2008, za túto dobu dostal takmer 315 miliónov dolárov, z toho 280 miliónov dolárov v hotovosti a 34 miliónov dolárov v bonusoch. V roku 2008 nebol prepustený, oficiálne rezignoval, ale zároveň bol zamestnaný ďalej ako konzultant, za jeho odborné rady bol platený vo výške 1 milión dolárov mesačne (zmluvne mal garantovaných minimálne 9 mesiacov s touto mzdou, avšak zostal v AIG iba do Septembra 2008).

– V roku 2007 audítori spoločnosti AIG upozorňovali na riziko a potencionálny problém, jeden z nich, Joseph St. Denis, plný frustrácie na protest rezignoval 1. októbra 2007. Jossep Cassano, riaditeľ AIGFP mu viac krát zablokoval prístup k informáciám o účtovníctve AIGFP. Joseph Denis opakovane upozorňoval na risk a hrozby, ako jediný zamestnanec nedostal žiadny bonus.

V podstate všetci títo ľudia (a mnohí ďalší predstavitelia top manažmentu bánk) boli „kúpení“, aby aj pri vypočúvaní senátom reprezentovali banky v najlepšom svetle, obhájili rozhodnutia a prípadne nepovedali niečo navyše. Jediný investičný bankár, ktorý bol odsúdený na 2,5 roka väzenia bol Karrem Sarageldin, zastával pozíciu riadiaceho manažéra divízie Investičného Bankovníctva v spoločnosti Credit Suisse Group. Jeho najvyšší príjem v jednom roku dosiahol takmer 7 miliónov dolárov, čo v porovnaní s inými zárobkami top manažérov Wall Street nebol najvyšší. Dôvodom odsúdenia bolo  nepresne uvedenie skutočnej hodnoty cenných papierov a derivátov,  čo je trestným činom, no toto zatajenie hodnoty bolo praktizované všetkými bankami, dokonca vo vyššom rozsahu.

Po finančnej kríze v roku 2008 americký prezident B. Obama zdôrazňoval nutnosť regulácie. Timothy Geithner bol v čase krízy prezidentom amerického federálneho rezervného systému FED (americkej národnej banky, ktorej fungovanie je iné ako na Slovensku, pretože nie je 100% v rukách štátu) a bol prezidentom B. Obamom zvolený za tajomníka Ministerstva financií. T. Geithner verejne vyhlásil, že regulátorom nikdy nebol, no odborníci sa po tejto jeho obhajobe čudovali, ako a či rozumel svojej zodpovednosti a kompetenciám vo FEDe. Nástupcom T. Geithnera vo Federálnej rezervnej banky FED bol William C. Dudley, bývalý hlavným ekonómom banky Goldman Sachs. Predsedom rady guvernérov Federálnej rezervnej banky FED počas krízy bol Ben Bernanke, po kríze bol prezidentom B. Obamom opätovne navrhnutý do tejto funkcie a v roku 2009 aj opätovne zvolený. Toto sú iba niektoré príklady, záverom je, že jedna banka počas krízy padla, ostatné banky museli byť zachraňované štátmi. Top manažéri, ktorí stáli za rozhodnutiami vedúcimi k insolventnosti bánk, dostali svoje bonusy a mnohí  z nich neskôr získali pozície vo vláde (prípadne iných dôležitých inštitúciách) a mali na starosti nastavenie „regulácie“ v danom segmente. Inými slovami, reguláciu mali zaviesť ľudia, ktorí nastavili a schválili podmienky, ktoré spôsobili krízu. Po kríze sa opäť otvorila otázka regulácie bonusov predstaviteľov bánk a v Európskej únii sa prijali aj opatrenia. K rovnakému kroku vyzývala Európska únia aj Spojené štáty, no kladnej odpovede sa nedočkala. V Spojených štátoch majú súčasné banky v podstate silnejšie postavenie ako pred krízou, keďže mnohé menšie banky boli prevzaté väčšími.

V roku 2008 finančné trhy zasiahla najväčšia kríza od čias hospodárskej krízy koncom 30. rokov s fatálnymi dôsledkami pre ľudí, mnohí prišli o strechu nad hlavou a zamestnanie, ale trestnoprávna či iná zodpovednosť (v podobe jedného odsúdenia a jednej padnutej banky) bola minimálna.  Prečo toto porovnanie? Vďaka globalizácií a prepojeniu trhov majú zlé rozhodnutia ďalekosiahle väčšie dôsledky ako kedysi. V podnikoch to funguje v princípe úplne rovnako, len v menšom. Za každý rok práce dostávajú top manažéri vysoké bonusy, ale výsledky ich rozhodnutí sú viditeľné oveľa neskôr, pričom aj pri nesmiernom prešľape je ich zodpovednosť úplne minimálna alebo žiadna.