Bodka

Článok nie je len kritikou, po úvodnom „uvedení do problematiky“ ponúka návrhy na riešenie.

Znova bolo potrebné ísť na úrad niečo vybaviť, znova mi stúpol krvný tlak, znova… a tak je to stále dookola. Absurdné situácie nekončia, opäť bolo potrebné priniesť ten istý dokument štvrtý krát alebo obstarať pečiatku, ktorú môže dať úradníčka nemenovaného úradu (iba) v Bratislave, no práve „vybehla na obed“, nikto ju nezastupuje a ani po hodine a pol čakania sa nevrátila. Istý muž si šiel hodinu pred koncom úradných hodín niečo vybaviť, musel si vypočuť, že prišiel neskoro a vlastne prečo neprišiel dopoludnia. Pani úradníčka si následne začala vybavovať telefonáty ohľadom krúžkov pre jej deti, a tak si vypočul siahodlhé súkromné telefonáty počas pracovnej doby. Neostávalo mu nič, len čakať… a čakať, až vybavil, čo potreboval. Nuž poslednú hodinu stránkových hodín už asi ľudia chodiť nemajú (?). Iný konkrétny prípad z interného zdroja opisujúci fungovanie deľby práce, jeden pracovník príde skoro ráno aj s desiatimi kartičkami a „odkliká“ príchod všetkých kolegov, a takto sa pekne počas dvoch týždňov prestriedajú, každý príde do práce skoro ráno iba raz za dva týždne. Fakt, že sú tam aj kamery je úsmevné. Iný pracovník zase rieši iba vlastný biznis, v práci je minimálne a ak ho nadriadený požiadal niečo spraviť, spýtal sa na odmenu. Žiadny príplatok navyše za to nebol, veď šlo o klasický požiadavok nadriadeného týkajúci sa agendy podriadeného. Podriadený odmietol, veď predsa plat je iba za to, že tam príde každý deň a odpíše na päť mailov, ktoré sa týkajú jeho náplne práce. Ak má urobiť aj niečo iné, musí dostať niečo navyše, lebo regulérny plat je len za to, že sa unúva prísť a zapnúť počítač. Je to informácia z vnútra, nie od nadriadeného, ale od dotyčného „podriadeného“, ktorý rieši vlastný biznis a odmieta na úrade čokoľvek robiť. Konkrétny zážitok istého generálneho riaditeľa (pochádzajúceho zo zahraničia) jednej nemenovanej známej korporácie s cudzineckou políciou ani opisovať nebudem, medializované prípady z cudzineckej polície hovoria za všetko. A takto by bolo možné pokračovať ešte dlho, mnohí majú svoje „nezabudnuteľné“ skúsenosti.

Nie je to iba záležitosť Slovenska, funguje to podobne aj v iných štátoch. Napríklad v roku 2010 vo Francúzsku dostala Aurélie Boullet, vystupujúca pod menom Zoe Shepard, od disciplinárnej komisie zákaz pracovať pre štátnu správu na dva roky z dôvodu nedodržania mlčanlivosti a diskrétnosti.  Napísala knihu „Absolument dé-bor-dée!”, ktorú je možné preložiť ako “Úplne zavalená prácou”, v nej opísala ako francúzski štátni zamestnanci „kávičkujú“, trávia celé hodiny na facebooku a pracujú iba päť až sedem hodín týždenne. Pracovala pre mestské zastupiteľstvo Rady pre medzinárodné a štátne záležitosti a v deň nástupu dostala od nadriadeného týždeň na prepísanie pár strán textu,  mala to hotové za hodinu a pol. Taktiež opísala šikanu a postihy, ktoré čakali na človeka, ak sa odvážil poukázať prstom na nedostatky. Nezaostáva ani slávne neslávne Grécko, kde štátni zamestnanci dostávali 14 platov ročne a odchádzali do penzie vo veku 52 rokov. Najzvláštnejšie je, že aj po kríze to grécki úradníci suverénne vyhrali. Zmeny v krajine pred krízou a po nej (medzi rokmi 2008 a 2012) skúmali profesori z nemeckého Makroekonomického politického inštitútu a zistili, že najviac utrpeli chudobní ľudia a zamestnanci súkromnej sféry. Naopak, lepšie obstáli bohatší Gréci a zamestnanci štátnej správy. Štúdia poukázala na fakt, že v súkromných firmách klesli platy o 19%, no na školách a úradoch o 8%. Grécko je na čele  krajín v rebríčku rozdielu medzi platom v súkromnej a verejnej sfére. Pred krízou to bol rozdiel 35%, no v roku 2013 to bolo 45%, čo znamená, že v štátnej správe sa zarába v priemere takmer o polovicu viac ako v súkromnej sfére. Čo sa týka negatívnych skúseností s úradmi v zahraničí, taktiež existujú. Slováci žijúci v Anglicku, Rakúsku, atď. vedia, že ani tam to nie vždy úplne ideálne.                 

Nie je správne generalizovať a hádzať všetkých do jedného vreca. Je to o ľuďoch a všade sú aj výnimky,  najmä v podobe mladých ambicióznych ľudí, ktorí ukončili štúdia a sú ešte plní elánu zmeniť celý svet. No keď budú aj tí správni zamestnanci príliš dlho s „lenivejšími“ či „úplatkov chtivými“ kolegami v jednom kolotoči, ktorý sa krúti nemennou rýchlosťou a jedným smerom, nie je jednoduché vystúpiť. Ako sa hovorí, keď chcete s vlkmi žiť, musíte s vlkmi vyť, a teda aj tým šikovným hrozí nakazenie sa istou formou „nečinnosti“. Téma podpriemerne platených štátnych úradníkov je u nás večne aktuálna. Hrubá mzda vyšších štátnych úradníkov s odborným vysokoškolským vzdelaním (nie tých, čo vyštudovali odbor „animátor voľného času“) je bez odmien nízka a neporovnateľná so súkromnou sférou. Aj napriek tomu poznám ľudí, ktorí odišli zo súkromnej sféry do štátnej, opačný prípad ja osobne nepoznám a žiaľ žiadne relevantné oficiálne záznamy nemám k dispozícií.

Ak má kritika priniesť výsledok, musí byť konštruktívna, v opačnom prípade nemá význam. Rozhorčovať a sťažovať sa dokáže každý, s partiou pri pive v krčme či doma na gauči, no to nepomôže, možno sa vám iba trošku uľaví na duši, že ste sa vyrozprávali. Navrhnúť riešenia, otvoriť diskusiu relevantnými podnetmi (či dokonca začať kroky vedúce k zmene) má oveľa väčší význam. V súkromnej sfére to tiež nie je ideálne, aj tam je mnoho problémov, aj keď úplne iného charakteru, no efektívnosť je nepopierateľne vyššia, preto si myslím stojí za zmienku pýtať sa, prečo nasledovné návrhy a riešenia ešte nie sú zavedené vo verejnom sektore.   Prečo sa štátna správa neišpiruje tým, čo sa preukázateľne ukázalo ako efektívne.

1. Spätná väzba

Poznajú to všetci zamestnanci zákazníckych centier, ktorí si nemôžu dovoliť byť drzí a nevľúdni, žiaľ aj  v prípade, že zákazník je agresívny a vulgárny. Poznajú to tiež klienti, napríklad už pri bežnom telefonáte do banky sú upozornení, že hovor sa nahráva. Firmy využívajú všetky možnosti, aby zvyšovali kvalitu svojich služieb, jednou z týchto možností je jednoznačne „feedback“. Spoločnosti to robia aj v prípade organizácií a manažérov, kde zamestnanci vypĺňajú dotazníky, aby spoločnosť poznala slabé miesta v organizácií, ale aj tie silné a dobré, ktoré môže ďalej rozvíjať. V dnešnej dobe aplikácií a internetu naozaj nevidím dôvod, prečo by sme nemali mať možnosť poskytnúť spätnú väzbu na zamestnanca, u ktorého sme boli niečo vybaviť. Existujú aj možnosti ako zamedziť, aby to nerobili rodinní príslušníci či kolegovia navzájom, ale iba konkrétni ľudia, ktorí niečo vybavovali.

Prečo spätná väzba?

– Už nežijeme v socializme a ľudia majú byť ohodnotení na základe individuálnych schopností a prístupu. Nie „iba keď“ sa úradníka spýtate, tak možno poradí, a keď vás náhodou nenapadne otázka hneď v danej chvíli, jednoducho máte smolu. Musíte prísť druhý krát a z jeho pohľadu je to vaša chyba, lebo ste sa minule nespýtali. Alebo ak sa náhodou aj spýtate, tak niekedy nevie, lebo do jeho agendy to nepatrí, on iba túto jednu pečiatku a odpovede na tieto dve otázky pozná, nič navyše. Ak zamestnanec je ochotný pomôcť, poradiť, preveriť niečo promptne telefonicky s jeho kolegom z iného úradu, proaktívne a ochotne navrhnúť, ako by sa niečo dalo lepšie vyriešiť, mal by byť za to patrične ocenený.

– Zamestnanec vie, že môže robiť čo chce, vy totiž nemáte možnosť ísť inam, ani ku konkurencii. Ak potrebujete niečo vybaviť, musíte to vybaviť iba na danom úrade (nedávna nepríjemná skúsenosť, zamestnankyňa „opitá svojou pozíciou a dôležitosťou“ mi dala pocítiť, kto je ona a ako je potrebné sa jej „ukloniť“ so slovami, že ona si len robí svoju prácu, z môjho pohľadu to hraničilo s trápnym ponížením, ani prosba o vyjdenie v ústrety nepomohla, len hnev na mojej strane, no nezmôžete nič, iba byť ticho). Mnohé záznamy z historických udalostí dokazujú ako funguje ľudská psychika v podmienkach získania moci. Dokázajú to aj mnohé štúdie, spomedzi ktorých stačí spomenúť známy Stanfordský väzenský experiment, ktorý bol vedený pod dohľadom, dokonca boli všade kamery aj odpočúvacie zariadenia, no aj napriek tomu musel byť experiment predčasne ukončený, stal sa nebezpečným z psychického aj fyzického hľadiska. Cieľom experimentu bolo preskúmať vplyv získanej moci či podriadenosti na neagresívnych a psychicky zdravých ľudí pod vplyvom pôsobenia rôznych situácií. Trošku silné porovnanie, nie je to rovnaké ako riešenie záležitosti na úrade, ale principiálne ide o tú istú podstatu, vplyv moci, s ktorou niektorí ľudia pracovať vedia, iní nie. Spätná väzba je vhodným prostriedkom pre zvýšenie odbornosti a profesionality zo strany zamestnancov štátnej správy.

2. Úprava úradných hodín

Ak človek pracuje na smeny, môže vo svojom voľnom čase aj niečo vybaviť. No ten, kto pracuje oficiálne „od 9 do 5“, neoficiálne aj 12 a viac hodín denne (v súkromnom sektore na určitých pozíciách je pracovné tempo neúprosné) a nemá dvojhodinové obedné prestávky, nemá šancu. Úrady sú tu pre ľudí, nie naopak, prečo to realita neodzrakľuje? Od čias socializmu sa už dávno pracovná doba zmenila, iba v štátnej správe je všetko tak, ako tomu bolo aj v minulom storočí. Ak sú pracovníci platení z našich daní, prečo nie sú dostupní v zmenenom a väčšom časovom rozmedzí? Prečo nie sú úrady vo viaceré dni otvorené pre ľudí aj do piatej či šiestej hodiny popoludní? Nemusí tomu tak byť každý deň, ale určite by mali byť viaceré „dlhé dni“, úradníci sa môžu striedať, ako je tomu v súkromnom sektore, kde to riadia nadriadení a manažéri. Aj do banky či inej súkromnej inštitúcie viem prísť pred piatou, niekde dokonca aj cez víkend a vybaviť, čo potrebujem, len na úradoch nie. Taktiež v prípade potreby sú v súkromnej sfére bežné určité obmedzenia, napríklad v obchodoch si zamestnanci v decembri pred Vianocami nesmú čerpať dovolenku. Ak sa doba zmenila, je nutné sa prispôsobiť, nielen v súkromnej sfére, kde tomu tak je, ale aj v štátnej správe.

3. Benchmark („porovnanie“ so štandardom)

Malé súkromné firmy si nemôžu dovoliť mať zamestnaného človeka, ktorý nedoručuje výsledky alebo doručuje veľmi slabé výsledky. Už pri dvoch-troch zamestnancoch je možné vidieť rozdiel v produktivite. Väčší tím je vhodnejšia reprezentatívna skupina, je možné rozoznať slabší článok. Ak je však už firma/oddelenie príliš veľké (ako v štátnej správe), je ťažšie odsledovať produktivitu, ale nie nemožné, opäť je dôležité mať správnych ľudí na správnych miestach, nadriadených a manažérov. Veľké spoločnosti využívajú interné benchmarkové porovnania veľmi efektívne a v prípade externých záležitostí (pri odhalení slabých stránok či porovnania s konkurenciou) si za ňu platia. Poradenské a konzultačné či iné spoločnosti si dokážu za takého analýzy a odporúčania dať slušne zaplatiť. Štát má k dispozícii neuveriteľne množstvo dát, je otázka, či s nimi dokáže pracovať a správne ich vyhodnotiť (pri súčasnom systéme, ktorý je málo elektronický).

Na Slovensku máme vo verejnej správe asi 420 tisíc zamestnancov  (bez zamestnancov štátnych podnikov),  z toho 225 tisíc činí ústredná verejná správa, 187 tisíc územná samospráva, 7 tisíc zamestnanci soc. a zdravotných fondov. Zo štatistiky vyplýva, že v pomere počtu zamestnancov k počtu obyvateľov patrí Slovensku popredná priečka v rámci Európskej únie,  umiestnili sme sa na 2. mieste* (viac úradníkov má už len Luxembursko), predbehli sme aj štáty ako Grécko, Francúzsko či Taliansko.

4. Výber na základe odborných predpokladov

V dnešnej dobe je nevyhnutné prijímať ľudí so znalosťami, najmä technickými. Ak úradník vie iba napísať a odoslať mail, nestačí to, v súkromnej sfére by neprežil. Je potrebné využívať vymoženosti, ktoré nám dnešná doba ponúka a ľudí, ktorí ovládajú systémy či makrá v (MS) Exceli a dokážu spracovať a zanalyzovať množstvo dát za krátky čas a ktorí dokážu navrhnúť efektívnejšie systémové komplexné riešenia. Samozrejme je potrebné ich zaplatiť a tu sa dostávame do bludného kruhu… Štát dáva tabuľkový plat všetkým, na vyššie platy v súčasnom nastavení niet, ale ak si dokáže poradiť súkromná spoločnosť, prečo to štát nedokáže? Ak v súkromnej spoločnosti potrebujete odborníka a ten je drahý, musíte nájsť cestu, inak vás pochová konkurencia. Je jednoducho potrebné nájsť spôsob a sú len dve cesty. Buď zvyšovanie výnosov (nie v podobe zvýšenia cien, lebo konkurencia má lacnejšie produkty – to len na margo zvyšovania poplatkov a daní, ktoré má štát v rukách).  Druhým spôsobom je znižovanie nákladov, jednoducho robiť veci efektívnejšie, ušetrené prostriedky je možné potom použiť pre potrebného odborníka, systém, výrobnú linku, či čokoľvek čo firma potrebuje.

Zamestnancov, ktorí majú vyštudovanú sociálnu prácu a animáciu voľného času je už celkom dosť. Štát na jednej strane vyčíta vysokým školám uplatniteľnosť ich odborov, na druhej strane zamestnanci verejnej správy sú motivovaní získavať tituly kvôli nezmyselne nastaveným pravidlám v štátnej a verejnej správe. Nuž študujú tieto, ľahšie získateľné tituly, ktoré vysokú pridanú hodnotu neprinesú, iba ak vo forme vyššieho platu v štátnej správe. Štátni úradníci musia byť prijímaní podľa ich kompetencií, nie podľa priezviska. Nie je ani cestou preškoľovanie. Ani súkromná spoločnosť neprijme človeka so znalosťou anglického jazyka a nezaplatí mu ďalší kurz nemčiny, lebo vlastne potrebuje nemecky hovoriaceho zamestnanca.

5. Prevzatie zodpovednosti a redukovanie stavov

Nie je jemný spôsob ako to povedať, bolestné prepúšťanie raz musí prísť, nie je iná cesta. Je zvláštne, že tlak na štátnu a verejnú správu je stále veľmi nízky. V súkromnej sfére pri  investovaní do nového systému či know-how, ktoré je drahou záležitosťou v podobe licencií, ročných poplatkov alebo v prípade re-alokácií zdrojov v podobe outsourcingu či presunu práce do zahraničia, je benefit z investície na začiatku nízky, v počiatočných nákladoch sa automaticky plánuje odstupné. Možnosti presunu ľudí na iné pracovné miesta v rámci firmy sú obmedzené, mierne preškolenie je samozrejmosť ale úplne nie. Ani v štátnej správe nemôže vyštudovaný „animátor voľného času“ ísť na voľné miesto vyššieho štátneho úradníka na súd, ak nemá právnické vzdelanie. Nedávna téma odbremenenia ľudí od nosenia výpisov z registra trestov, živností a podobne ušetrí čas ľudom, presunie výmenu údajov na úrady, v zahraničí bežná prax už dlhé roky. Elektronická komunikácia medzi úradmi by mala byť efektívnejšia ako fyzické vydávanie papierov, kolkovanie, atď.,  nikde sa však nespomínalo žiadne prepúšťanie, opäť. Ak sa efektívnosť týmto krokom (ako aj mnohými predchádzajúcimi) na úradoch nezvýšila, niekde nastala chyba. V súkromnej sfére pri podobných činoch dochádza k znižovaniu stavov, v štáte to funguje očividne inak. Otázkou je, dokedy je to takto udržateľné?

Nemej dôležitou záležitosťou je zodpovednosť. Ak pochybil úradník, platí za to cenu on alebo občan, ktorému sa skomplikoval život?  Zodpovednosť za opravu chyby spôsobenej zamestnancom štátu je síce bremenom štátu, často krát však iba na papieri. Občania majú skúseností s dodatočným vybavovaním, nemožnosťou domôcť sa svojich už prisúdených práv alebo podobnými absurdnými situáciami (mnohé sú medializované). Súkromné spoločnosti nie sú tak tolerantné pri prešľapoch zamestnancov. Závažné porušenia sú v súkromnej sfére riešené razantným spôsobom, bežnou praxou je trestné oznámenie, súdny proces a výsledok v podobe odsúdenia, náhrady škody a podobne, zatiaľ čo trestno právna zodpovednosť v štátnej správe, a to najmä na vysokých štátnych miestach, je inou kapitolou.   Zatknutie niekoho s úplatkom dvadsať eur či  bonboniérou je prezentované ako akt v boji proti korupcii, zatiaľ čo  veľké kauzy ostávajú neriešené, s výsledkom „skutok sa nestal“ (prípadne odsúdený je najmenší článok, tzv. obetný baránok). Je to úplný výsmech do tvárí občanov.

**********************************************

*Zdroje a metodiky posúdenia veľkosti štátnej správy sa líšia, ako  najrelevantnejšie sa považuje počet štátnych úradníkov pripadajúcich na 1000 obyvateľov. Podľa analýzy ILO (International Labour Organization/Medzinárnej organizácie práce), ktorá zohľadňuje približne 200 tisíc zamestnancov štátnej správy SR sme so svojimi 37 úradníkmi (na 1000 obyvateľov)  na 2. mieste za Luxemburskom (2017). Podľa inej staršej štúdie (2009) to  bolo 6. miesto (s 96 úradníkmi).  Z uvedeného vyplýva, že bez ohľadu na rôzne zdroje a nezávislé porovnania nám aj s odstupom niekoľkých rokov stále patria popredné priečky vo veľkosti byrokratického aparátu v rámci Európy.