Bodka

Máme naozaj lacnejšie produkty?

Odborníci argumentujú, že vďaka globalizácií si môžeme kúpiť produkty výrazne lacnejšie, konkurencia je v celosvetovom meradle silná, tlačí na zefektívnenie výroby, ktorá sa presúva do rozvojových krajín. Zákony ochraňujúce životné prostredie či pracovné právo tam nie sú tak silné ako v bohatých krajinách, a tak sú produkty vyrábané pri nízkych nákladoch. Niektoré produkty sú viditeľne lacnejšie (pomerne k výplate), nie je však možné porovnávať ceny v nominálnych hodnotách. Pri správnom hodnotení životnej úrovne je základným pilierom mzda. Nominálna mzda priemerne zarábajúceho Slováka sa zvýšila na 954 EUR v roku 2017 z priemernej mzdy 3 142 Kčs z roku 1989, čo pri prepočte konverzným kurzom predstavuje 104 EUR. Povedať, že naše príjmy za 29 rokov vzrástli 9 násobne by bolo ilúziou, navyše inflácia dosahovala v 90. rokoch dvojciferné čísla, úroveň nezamestnanosti bola vyššia, čím v priemere životná úroveň klesla (prvýkrát ľudia v priemere zarobili viac až v roku 2007). Niektoré potraviny sú drahšie, ale v priemere musíme dnes robiť na základné potraviny  menej (ako chlieb, syr, mäso atď) a priemerný nákup stojí menej ako počas socializmu. Je to aj miernym dôsledkom globalizácie, keďže niektoré potraviny dovážame, výroba iných produktov je realizovaná u nás, ale s pomocou strojov vyvinutých v zahraničí alebo kapitálovej podpory materskej spoločnosti (zo zahraničia).

Oveľa menej dnes musíme pracovať na výrobky, ktorých produkcia je často krát sústredená v rozvojových krajinách (alebo aspoň výroba komponentov). Na farebný televízor sme museli pracovať 83 dní, v súčasnosti je to v priemere 7 dní, na chladničku sme pracovali 22 dní, dnes je to 8 dní. Na auto Škoda (Favorit/Fabia) sa kedysi pracovalo 27 mesiacov, teraz je to 12 mesiacov, na takéto auto pracujeme 2,3 násobne menej. Opačná situácia je pri nehnuteľnostiach, kedysi ľudia čakali na pridelenie bytu a jeden meter štvorcový stál 650 Kčs, ľudia naň pracovali 4 dni. Dnes je ponuka široká, ľudia nemusia čakať v poradovníku na byt, no na jeden meter štvorcový pracujeme 30 dní*. Byty pred revolúciou stáli 20 – 40 tisíc Kčs, ak pre porovnanie s priemerom zvolíme nehnuteľnosť v hodnote 30 tisíc Kčs, na takúto nehnuteľnosť museli ľudia vtedy pracovať 6 mesiacov a 23 dní**. Pre účel porovnania je zvolený byt s rozlohou 70 m², ktorý pri priemernej cene na m² stojí na Slovensku 100 tisíc EUR a musíme naň pracovať 5 rokov a 10 mesiacov (5,8 roka). To znamená, že na nehnuteľnosť sa v súčasnosti pri porovnaní s rokom 1989 pracuje v priemere 10 násobne viac. Často krát sa prezentuje názor, že v Bratislave je rozdiel vyšší, nie to celkom pravdivá informácia. Ak zohľadníme strop 40 tisíc Kčs za byt vtedy, porovnaním k súčasnej priemernej hodnote nehnuteľností v Bratislavskom kraji, ako aj priemernej mesačnej mzdy v Bratislavskom kraji, predstavuje nárast 7,8 násobok. Je to spôsobené faktom, že hodnoty sú dnes v Bratislavskom kraji najvyššie na Slovensku, a to tak bytov ako aj platov, no 40 tisíc Kčs je konštantná hodnota (ceny bytov v Bratislave neboli v porovnaní s inými krajmi vtedy výrazne vyššie). Dnes nás teda nákup v potravinách stojí v priemere menej (musíme naň pracovať kratšie), auto je lacnejšie (tiež naň pracujeme kratšie), no nehnuteľnosť drahšia. Na otázku, či je pre život dôležitejší byt alebo auto vie zodpovedať každý.

Samostatnou kapitolou sú služby. Zatiaľ, čo výroba produktov je výrazne ovplyvnená globalizáciou, je tomu tak aj pri službách, no v prenesenom význame. Nominálne mzdy a nájmy priestorov sú vyššie a teda aj služby sú dnes drahšie ako boli kedysi. Dnes nakupujeme počítače, tablety, telefóny a platíme za služby s tým súvisiace (internet a ďalšie). Za hodnotu, za ktorú sme pred desiatimi rokmi obstarali počítač si dnes môžeme kúpiť možno dva (alebo aj tri, v závislosti od vybavenia), zatiaľ čo v priemere potrebujeme stále rovnaký počet návštev kaderníctva ako pred desiatimi rokmi, a tie nás stoja viac. Zo mzdy je väčšia proporcia minutá na služby, či už úplne nové (internet) alebo  tie isté v rovnakom počte (kaderníctvo) a menšia proporcia na produkty (počítače, umývačka riadu a pod.). Aj keď pribúdajú úplne nové produkty (umývačka, sušička, čo je výsledok neustáleho vývoja), zároveň sa iné produkty úplne vytrácajú. Kedysi viac ľudí vlastnilo šijací stroj či vŕtačku, naše mamy, otcovia a starí rodičia si vedeli s mnohými vecami doma poradiť, dnes sme viac závislejší a za tieto služby platíme.

Záver

Životná úroveň vo všeobecnosti z dlhodobého hľadiska stúpa, čo je dôsledok prirodzeného vývoja už od doby kamennej a tempo vývoja sa špirálovito zrýchľuje. Zatiaľ čo trvalo dlhé obdobie, kým sa ľudia dostali z doby kamennej do doby bronzovej, tempo sa zrýchľovalo až dosiahlo vtedy najrýchlejšie tempo v 19. storočí priemyselnou revolúciou. Odvtedy sa špirálovité tempo už len zrýchľuje, používanie počítačov, automatizácia výroby,  medicínske pokroky, testovanie samoriadiacich automobilov či iné priekopnícke vynálezy výrazne napredujú (a zmena trendu sa neočakáva, môže nastať v prípade ojedinelej, mimoriadnej zmeny). Máme niektoré veci lacnejšie, no iné sú drahšie, stále delíme 100% zárobku určitým spôsobom, pričom rozdiel medzi chudobnými a bohatými sa preukázateľne prehlbuje.   Vo všeobecnosti pre väčšinu ľudí platí, že sa majú lepšie ako ich rodičia, životný komfort sa zvyšuje (práčky, umývačky riadov, dovolenky v zahraničných destináciách), čo je prirodzený vývoj (s výnimkou neprirodzeného zásahu, vojny, zmene politického režimu, finančnej krízy a pod.). História preukázateľne dokazuje, že nezdravé uzavretie kultúry či ekonomiky môže mať fatálne následky na zánik alebo extrémne spomalenie prirodzeného vývoja civilizácie. Uzavretie ekonomiky sme mali možnosť zažiť aj na našom území v podobe riadenej formy ekonomiky, no vývoju a posunu vpred to nepomohlo. Netvrdím, že globalizácia je zlá, priniesla nám mnoho možností, prísun technológie, manažéri korporácií majú príležitosť  zdokonaľovať svoje kompetencie, no je potrebné sa aj chrániť a budovať na tradíciách. Keď rastie svetová ekonomika, rastieme aj my, platí to aj naopak, finančná kríza v roku 2008 v „ďalekej Amerike“ niektorých ľudí zasiahla extrémne aj u nás, najmä pracovníkov stavebného sektoru. Tiež netvrdím, že ľudia nemajú dostávať v prípade náročnej práce bonusy, ale malo by to byť v určitých medziach, časť by rozhodne mala byť vyplácaná až keď sú viditeľné dôsledky rozhodnutí, kde preukázateľne jeden rok nestačí. Ak poznáme obe strany mince, vieme posúdiť a vybrať to, čo je pre nás najlepšie. Najdôležitejšie je udržať si „zdravý sedliacky rozum“ a riešiť veci systematicky z dlhodobej perspektívy, neschvaľovať zákony, ktoré sú prospešné iba zopár rokov, „nekupovať“ si cez daňové úľavy veľké korporácie, ktoré po ich uplynutí presunú výrobu opäť do inej krajiny, kde sa im to oplatí viac. Vhodnejšie je dať priestor malým a stredným podnikateľom, podporovať lokálny biznis s globálnym rozmerom a takto napredovať.

====================

* Priemerná cena nehnuteľností za 2Q 2018 1 431 EUR/m².

** Pre porovnania je použitá priemerná mesačná mzda Československa v roku 1989 vo výške 3 142 Kčs, nezohľadňuje rozdiely medzi regiónmi (Praha, Bratislava), taktiež časovo sa mzda vyvíjala a stúpala, mzda bola nižšia v šesťdesiatych rokoch a postupne mierne stúpala  (napríklad koncom sedemdesiatych rokov zarábal robotník na Slovensku približne 1 200 Kčs).